Späť na fotografie z hotela Denis, Korinos, Paralia, Grécko

Termín: 8. - 18. septembra 2004
CK: Tatratour
Stredisko: Korinos (Paralia-Korinos, Olympská riviéra, Grécko)
Hotel: Denis 3*
Počet osôb: 2
Vybavenie: Kamera mini DV Panasonic, fotoaparát Minolta Dynax 5 s 28-80 a 75-300 objektívmi, GPS eMAP s externou anténou, mapa Grécka od Freytag and Berndt 1:650 000, kompas a ostatné drobnosti

MAPY

Mapa od FaB má síce naznačený akýsi súradnicový systém, na presnejšiu kalibráciu mapy pred cestou však nepostačuje, kontrola po dovolenke ukázala, že moja snaha sa minula cielu až o niekoľko desiatok kilometrov.
V Paralii som si kúpil mapu Olympu 1:25 000, vydanie 2004 (vydavateľstvo Anavasi) - táto mapa má nielen klasický WGS súradnicový systém (krížiky v mape po 1 stupni), ale aj grécky súradnicový systém s korekciou všetkých potrebných parametrov. Navyše má na zadnej strane prehľadný systém turistických trás so stručným popisom charakteru jednotlivých úsekov (zverejním v sekcii Download). Mapa je vo voduodpudivej úprave a stojí 6,5 Eura.

INFORMÁCIE O KORINOSE, PIERII, hoteli DENIS A O DOPRAVE

Korinos je malá dedinka asi 7 km od okresného mesta Katerini, približne 3 km od mora a asi 8 km od strediska Paralia. Je tu zopár obchodov, taverien, železničná stanica atď.

Samotné turistické stredisko domáci nazývajú Paralia-Korinos a leží pri mori, vo vzdialenosti asi 2,5 až 3 km od samotného Korinosu, cca 5 km od Paralie a 10 km od Katerini. Je to veľmi malé stredisko (niekto to nazval farmou). Popri ceste je niekoľko (asi 8) hotelov, väčšina z nich je medzi cestou a morom, asi dva (z toho jeden je hotel Denis) ležia až za cestou. Ostatné hotely ležia medzi cestou a plážovou promenádou (chodník), zväčša sú ešte od cesty oddelené záhradou (napríklad aj hotel Kochili, Korinos Beach a iné). Na konci strediska je kemping. Tu je aj jeden veľmi slabo zásobený a drahý obchodík - je to tuším jediný market v celej Paralii-Korinose. Do Paralie sa dá dostať pešo po pláži, pešo po ceste, autobusom (pozor: premáva iba do 15 septembra /pred sezónou možno tiež nepremáva!/), bicyklom, skútrom, autom alebo taxíkom.

Plážová promenáda pri Korinose končí po niekoľkých metroch a do Paralie je potrebné ísť po piesku. Cesta vedúca do Paralie je dosť frekventovaná a väčšinou nemá krajnicu. Navyše sa potvrdili informácie, že v Paralii aj v Korinose je dosť túlavých psov, ktorí vás sprevádzajú na každom kroku, či už idete po pláži alebo po ceste. Nás si jeden "službukonajúci" vlčiak vyzdvihol po raňajkách pred východom z hotela a odprevadil nás až do Paralie, kde nás "predal" ďalšiemu vlčiakovi, ktorý mal službu tu. Niežeby boli nejakí otravní, ak ich nehladkáte, tak po vás neskáču - iba okolo vás krúžia. Keď ide auto tak sa ponáhľajú na krajnicu, tu zastanú, otočia hlavu a stoja, až kým auto neprejde. Pri odchode na krajnicu sa vám samozrejme pletú pod nohami, keď vás dobiehajú takisto... Ešte zaujímavejšie je to na pláži, tam okolo vás krúžia celé svorky psov - neraz sedem i viac psov - prípadne keď idete s "cestným" psom a oproti vám vybehne štekajúca "plážová" svorka, ktorá sa snaží uchmatnúť si trochu pozornosti pre seba.

Autobus z Korinosu do Paralie premával počas nášho pobytu (lepšie povedané iba do 15. 9.) raz za hodinu, cena lístka pri zakúpení v autobuse je 1 Euro, pri zakúpení lístka vopred je to tuším 0,65 Eura. Odchod spred hotela Denis na námestie v Parálii, späť z toho istého miesta až pred Denis.
Autobus do Katerini premával taktiež raz za hodinu (tiež iba do 15. 9.), v autobuse som platil 1,1 Eura.

Pláž v Korinose je piesková, pomerne široká s veľmi pozvolným vstupom do mora. Aj v pomerne veľkej vzdialenosti od brehu je voda tak po kolená, takže pláž by som odporúčal aj pre rodiny s malými deťmi. Vo vode je pomerne málo potvor a voda je krásne čistá. Keďže miestami sú vo vode riasy (alebo morská tráva), sú pri vetre od mora kraj pláže i more zanesené touto trávou. Vyschlá tráva je aj na brehu - a kvôli nej, cigaretovým nedopalkom, a rôznym predmetom odhodeným v piesku hodnotím pláž ako znečistenú. Neviem, či ju nejako strojovo čistia počas sezóny, my sme stroj videli iba v Paralii a v Korinose iba pinglov z hotela Kochili ako zbierali vyplavenú trávu hrabľami a odvážali ju na jedno miesto na pláži naďaleko od slnečníkov.
V mori, vo vzdialenosti asi 100 až 200 metrov boli natiahnuté rybárske siete na koloch, preto som sa tomuto miestu radšej vyhýbal. Na brehu mora bolo možné zbierať asi 2 - 3 druhy mušlí, slimákov, občas more vyhodilo na breh modrú medúzu (niekto hovoril, že sú nebezpečnejšie ako klasické biele "sáčky", další, že sú nebezpečné len pre alergických - tak neviem). Asi 200 metrov smerom k Paralii boli rybári, ktorí pravidelne plávali na more skontrolovať siete.

Hotel DENIS

Hotel Denis je jednoduchý rodinný hotel s menším bazénom a bungalovmi. Izby sú zariadené klasicky - my sme mali na izbe tri postele (pritom aj tretia posteľ bola drevená), dve skrine, televízor, chladnička (môj odhad - asi 60 l, fungovala veľmi dobre, bolo možné spraviť si aj ľady do drinkov). Výborný bol balkón, ktorý sa tiahol až za roh, boli tu ponechané šnúry na sušenie bielizne.
Jedáleň hotela Denis sa využívala málo, prakticky iba keď sa schladilo alebo keď fúkal silný a chladný severozápadný vietor, ináč sa sedelo pred vchodom pod malou strieškou. Raňajky sa podávali formou bufetu - biely a tmavý chlieb, maslo, džem, vajcia, paradajky, jeden až dva druhy salámu, syr, káva, čaj, džús, mlieko do kávy. Večere boli servírované a pozostávali z troch chodov - šalát, polievka, hlavné jedlo, ovocie. K tomu chlieb, pomerne hrubo nakrájaný. Nezvyčajným sa nám zdalo, že hlavné jedlo bolo servírované na dezertnom tanieriku (alebo bol normálny tanier taký malý?), ovocie na kávovej podšálke - ale musím uznať, že mi vždy stačilo. Ak je však niekto dobrý jedák, cez obed nič nezje a na večeru si naloží 4 - 6 tanierov jedla - tomu tento hotel neodporúčam.
Miestna chladnička v jedálni obsahovala všetko základné, aj keď trošku drahšie. Pivo stálo 1,8 Eura, 0,5 l bielej Retsiny 2,6 Eura, nealko tak 1,5 Eura, červené víno 0,7 l od 9 Eur vyššie. Dalo sa tu aj najesť, obed pre dvoch s nejakým pohárom červeného suchého vína za cca 11 Eur.
Hotelový bazén bol pomerne malý, s oddelenou časťou a sedačkami priamo vo vode pre bar-chtivých a mal jednu malú oddelenú časť, kde sa dalo sedieť a na kríže ste mali zadara masáž z napúšťanej vody.
Raňajky boli v čase od 7 - 9 hodiny, večere o 19. hodine, dalo sa prísť aj skôr. V prípade, že idete na nejaký výlet, dostanete buď suchý balíček, alebo vám nechajú večeru. Dôležitá informácia: voda v hoteli bola pitná, aj keď trochu teplá (dalo sa to napraviť v chladničke).
Delegátka Zuzana bola v našom hoteli každý deń približne o 18.15, chodila na bicykli, preto ju prosím vás niekedy nabudúce nezrazte, keď si požičiate auto.

VÝLETY

Olymp

Na úvod musím poznamenať, že Olymp som síce zdolal, ale najvyšší štít Olympu - Mytikas zostal nado mnou. Aj keď moja príprava na tento výlet bola čo najlepšia, niektoré skutočnosti som sa nedočítal nikde. Ešte pred tým, ako ich pre záujemcov zverejním chcem podotknúť, že nie som horolezec ani obzvlášť aktívny turista, môj najvyšší vrch je (doteraz bol) Kriváň, mám už aj nejaké tie zdravotné problémy a trpím závratmi z výšky - ale s tým všetkým som sa už naučil žiť (nemusíte ma ľutovať, uvádzam to len pre vaše porovnanie - aby ste vedeli, čo môžete očakávať).
Na internete som našiel niekoľko našich aj zahraničných popisov výstupu na Olymp (pozri zdroje na nete uvedené nižšie). Vedel som, že ak to chcem stihnúť za jeden deň, musím sa dostať nejako do Prionie. Odtiaľ pešo k Refuge A je to asi 2-3 hodiny, na Mytikas ďalšie 3 hodiny. Dolu takmer tak isto, takže spolu cca 10 - 12 hodín. Toľko hovorila teória. Preto som si doma k mojim zabehaným Planikám pribalil aj pár teleskopov a nejakú konzervu. <
Prax je však trochu iná.
Z Korinosu ide prvý autobus do Katerini o 8.20 hod, Z Katerini do Litochora o 9.20, s príchodom o 10.00 hod. Keďže posledný autobus z Katerini k Denisu išiel približne po deviatej hodine večer, z Litochora by som musel odísť už po ôsmej hodine, ale to sú už hraničné časy. Nezostávalo teda veľa možností ani na vyvezenie do Prionie taxíkom (cca 17 km tam), pričom by som si musel zabezpečiť taxík aj na cestu po zostupe. Keďže údajné ceny taxíkom sa blížia až k 1 Euru za km, bol by výlet aj značne finančne náročný. Rovnako som zavrhol aj cestu taxíkom do Prionie priamo od hotela v skorších ranných hodinách. Keďže sa nikto nenašiel z celého zájazdu, kto by chcel vidieť olympských bohov v ich domácnosti, zavrhol som aj požičanie auta alebo skútra (skúter cca 18 Eur/deň, auto 55 Eur/deň plus záloha 150 Eur - na jeden výlet by bolo potrebné požičať si ho na dva dni).

Po krátkej bojovej porade s polovičkou som sa rozhodol - výlet bude na dva dni, pričom prespím buď na chate Refuge A, alebo niekde nadivoko. Keďže noci boli v čase nášho pobytu dosť chladné a ja som nevedel, či sa v chate nájde voľné miesto, nabalil som si veľký ruksak (môj 50 litrový, s ktorým som došiel do Grécka), na spodok som znárodnil obrovskú flisovú deku z hotela, pribalil flisku, nepremokavú bundu (pre prípad), nejakú konzervu, zopár sójových tyčiniek, 1,5 l vody na začiatok, teleskopy, šiltovku, niečo na prezlečenie, foťák, objektív, filmy, mapu Olympu a pár drobností navyše - spolu "iba" čosi cez 16 kg.

Vyrazil som po rańajkách, keď ma predtým "vybavili" na cestu aj z hotela. Opatrne som sa pýtal, či je to pre mňa, pretože idem iba sám. Nevzali moje argumenty. Preto skúšam inakšie - idem iba na dva dni a zajtra pred večerou som pravdepodobne naspäť - nevadíííííí. Rezignujem. Jedna veľká igelitka s jedlom sa mi do batoha ešte vošla. Autobus došiel nečakane presne a tak som už po pol deviatej vysadal v Katerini na autobusovej stanici. V informáciách mi pracovníčka po anglicky povedala, že bus ide 9.20 z nástupišťa 15 a predala lístok za 1,6 Eura. Pred odchodom som nastúpil do autobusu a keďže som vodiča nikde nevidel, hodil som batoh dočasne na sedadlo. Vodič nastúpil, autobus sa pohol - a ku mne pristúpil zamračený sprievodca, vypýtal si môj batoh a uložil ho na zem k dverám. Starostlivo skontroloval môj lístok, potom tak isto starostlivo aj sedadlo, kde ležal batoh, či som mu neprederavil poťahy a až keď sa uistil, že je všetko v poriadku mi natrhol lístok a odišiel. Musím ešte pre spravodlivosť podotknúť, že rovnako usilovne sa zaujímal aj o malý, takmer prázdny batôžok, ktorý mal nejaký nemec na sedadle oproti.

Cesta do Litochora prebehla pomerne rýchlo, autobus sa silou mocou snažil vyhnúť diaľnici, takže kľučkoval raz po pravej, inokedy po ľavej strane diaľnice. Cestou popri mori som obzeral Olymp a aj najvyyšie štíty sa mi nezdali vyššie ako náš Kriváň... Ešte pár kilometrov do kopca, okolo kasární a už autobus zastavuje pri kruhovom objazde na vrchu námestia v Litochore. Vystupujem a k výhľadu si idem obzrieť a odfotiť kańon rieky s výhľadom na najvyššie štíty Olympu. Pohľad na GPS - výška približne 300 mnm.

Potom už nič nebráni tomu, aby som vyrazil uličkou vedúcou rovno hore tam, kde som si myslel, ze začína kaňon. Jedna ulička, druhá ulička, potom už vidím pred sebou cintorín, ten obchádzam sprava a po chvíli dorazím k nejakej budove, snaď kemp alebo bufet. Po jeho ľavej strane skutočne začína vstup do kaňonu rieky Enipea. Chvíľu idem po vodárenskej ceste (rovný vodovod, podobný ako na Rodose, ibaže je zakrytý betónovými blokmi, po ktorých sa kráča). Cesta k vodojemu pokračuje rovno, ja odbočím vľavo hore po štrkovej ceste popretkávanej kozími a oslími "onými". Pohľady na kaňon sú najkrajšie na začiatku. Neskôr cesta stúpa do vrchu, miestami nejaké stromy, ale väčšinou iba nižšie kríky. Postupne míňam prvú picnic areu (vybetónovaná lavica) a stúpam stále hore, až obchádzam jednu skalu. Ďalšie fotky, GPS ukazuje 600 mnm. Keďže Prionia je vo výške cca 1100 mnm, bola by to krása. Oproti mne sa týčia vysoké útesy, ktoré vraj slúžia ako cvičná horolezecká stena. Zostupujem najskôr mierne, neskôr aj prudko k rieke Enipea a výška, ktorú som nastúpal, je v ťahu. Znova do kopca a znova zostup k rieke. O niečo neskôr sa chodník odkláňa doľava a stúpa dosť prudko do kopca. Podľa mapy viem, že niekde cestou sa má napájať ďalší chodník z Litochora, preto kontrolujem mapu, aby som sa nedostal naspäť. Chodník pokračuje dosť prudko hore, ale už sa stáča do správneho smeru. Pred sebou počujem hlasy, preto si hovorím, že vúčšina ľudí chodí do Prionie a nie naspäť do Litochora. Dostávam sa do lesa, cesta sa narovnáva a podomnou šumí riečka. Predbieham skupinu Nemcov a štrádujem si to chodníkom mierne dole. Chodník sa rozdvojuje a ja ituitívne pokračujem doprava. Mal som pravdu, cesta vľavo je naznačenou alternatívou do Litochora, mňa cesta dovedie k prítoku riečky, ponad ktorú vedie malebný mostík. Za mostíkom tečie pitná voda. Skladám batoh, osviežujem sa vodou a vyberám igelitku s desiatou z hotela. Je ľahké popísať, čo tam všetko bolo. Chlieb, syr, salám, rajčina, vajce. Ťažšie si je to predstaviť - asi takto: vezmite polku veky, trikrát ju narežte tak, aby ste dostali štyri rovnaké kusy. Medzi prvé dva vložte dva plátky salámu, medzi druhé dva dva plátky syra. Zabaľte to do alobalu, k tomu pribalte celé vajce a paradajku. Zopakujte to šesť krát. Presne takto vyzerala moja desiata z hotela. Prvý alobal som teda aj s rajčinou a vajcom zbodol pri prameni, zapil som to litrom vody, dočapoval vodu do flaše a vyrazil ďalej.

Po krátkej ceste lesom ďalší mostík s nádherným výhľadom na malý vodopád, jazierko a oddychujúcich ľudí, ďalší mostík a ďalší ľudia, do kopca, z kopca, mostík a tak stále dookola. Určité spestrenie prináša až Aghio Spileo, čo je malý kostolík ukrytý pod skalným previsom pri malej jaskyni. Je rozdelený na tri časti, pričom prvá je obytná, druhá časť je samotný kostolík a tretia vedie k akejsi tmavej jaskyni. Pri kostolíku vyteká prameň a okolo neho bolo dosť ľudí, ktorí sem chodili s plnými taškami pre vodu. Od kostolíka ju nosili ku kláštoru Aghios Dionisos (starému), kde mali pravdepodobne autá. Na úseku cesty medzi Agio Spileom a kláštorom som stretol dosť mladých ľudí, ktorí tu zbierali odpadky. Aj keď v rokline je okrem iného zakázané spať a zakladať oheň, bolo tu vidieť dosť ohnísk (pomerne čerstvých), kde pravdepodobne spali. Tu je potrebné povedať, že v rokline som nevidel nijaké verejné smetisko ako je to zvykom v ostatných častiach Grécka, iba kúsok nad Aghiom Dionisosom boli pozostatky akejsi unimobunky. Od kláštora je to už iba na skok k vyústeniu poľnej cesty a potom k parkovisku pri samotnej chate Prionia.

Prionia

Pri Prionii končí cesta z Litochora, ktorá má veľmi dobrý asfaltový povrch, až na posledných asi 200 metrov - táto časť má charakter poľnej cesty s kameňmi a miestami výmoľmi, ale dá sa tu pohodlne a bez obáv dostať autom, motorkou i autobusom. Cesta je zakončená parkoviskom, v čase môjho príchodu tu parkovalo asi 40 vozidiel. Chata Prionia je od parkoviska oddelená akousi závorou (za ňou parkovali asi iba domáci) a ponúka občerstvenie pre pár ľudí (ťažko odhadnúť, koľko by sa sem vošlo ľudí v prípade poriadnej búrky, možno 40 - 60?). Pred chatou je murované WC so splachovaním (splachovanie pri mojej návšteve nefungovalo, WC áno - ale nobolo to tak hrozné), prameň pitnej vody, jedna malá búdka (asi TIM) s nejakými plagátmi o Olympe, zimná informačná mapa Olympu a nejaký prívesný vozík obitý drevom až po zem - ťažko povedať na čo slúžil.
Zhodil som teda zo seba batoh pri prameni, doplnil liter vody pre moje unavené telo a po krátkej prestávke som siahol do ruksaku pre ďalší alobal. Neuveriteľne suché jedlo som zapil ďalším litrom vody (je fakt, že v tom horku som bol viac smädný ako hladný) a po približne hodinovej prestávke som vyrazil na ďalšiu cestu (poznámka: príchod do Prionie o 14.00 hodine, odchod o 15.00 hodine).
Cesta z Prionie k Reguge A pokračovala okolo mapy Olympu, stajní pre kone a prameňa pod skalou cez tuším posledný mostík na ceste. Z Prionie nie je vidieť Mytikas, cesta sa kľukatí po nádhernom lesnom chodníku, človeku sa ani nezdá, že by bola nejaká strmá. Horúčavu zmierňujú stromy a aj posledná studnička vyznačená na mape bola v prevádzke, len voda sa mi zdala nejaká teplá.
Ako pribúdala nadmorská výška, začal ubúdať aj les, avšak olympskí bohovia sa nado mnou zľutovali, pretože nebo nad Olympom sa lokálne zatiahlo slabým oparom a nebolo tak cítiť horúce lúče slnka. Cesta ubiehala pomerne svižne, iba trvala o niečo dlhšie ako som pôvodne predpokladal.To preto, že som celou cestou hore stretával ľudí vracajúcich sa z Olympu. Moji predchodcovia, z informácií ktorých som čerpal pred cestou mali pravdu. Boli to ľudia častokrát nesmierne unavení, podopierajúci sa drevenými konármi, krívajúci, niektorých museli podopierať mladší chalani v čiernych trikách - mal som dojem, že to bude obdoba našej HS.
Po opustení posledných zvyškov lesa sa predo mnou otvoril pohľad hlavne na južné vrcholy Olympu a strmú roklinu jedného z potokov (teraz samozrejme úplne suchého). Ešte jedno koryto a už niekde v diaľke počujem pokrikovať Nemcov - no jasne, už zase rušia lesnú zver a iných turistov. Opatrne pátram, odkiaľ prichádza krik a už nad útesom vidím pár postáv - v tých miestach je chata. Keďže cesta prudko stúpa v akýchsi cik-cakoch, postupujem iba veľmi pomaly. Vedľa chodníka rastie ľuľkovec a na kríkoch sú papierové cedulky s upozornením, že rastlina je nebezpečná. Konečne zamávam paličkami na hulákajúcich nemcov a tí sa upokoja. Predo mnou je tabuľka, že k chate je to už iba 10 minút. Nejaký dobrák tam dopísal +5 minút a tento údaj je bližšie k pravde pre unaveného turistu. Konečne prichádzam ku kamennému vchodu do chaty, kde ma víta predpokladaný nápis v minimálne štyroch rečiach, že ak sa tu chcem iba zastaviť, oddýchnuť si, najesť sa z vlastného, použiť WC či doplniť vodu, musím zaplatiť 1,6 Eura.

Refuge A, Zolotas, či ako to tam majú nazvané

Na recepcii Refuge A (teraz mi to pripada ako v úspešnom filme - stretneme sa na bode Zero 21...) sa s obavami pýtam na nocľah, pretože z jedálne som videl vychádzať veľkú skupinu nemeckých školákov a v okolí chaty bolo tiež dosť turistov i horolezcov. Recepčný (alebo skôr chatár) sa ma automaticky pýta, či mám rezerváciu. Nemám (čo som vari Indián?), tak mu to hovorím. Pýta sa, koľko nás je? Iba ja sám. Na koľko nocí? Na jednu. OK. Ešte stále som nevedel, či jeho OK znamená, že tu môžem zostať, alebo škodoradosť, že nie. Prichádza akási dievčina, nesie jedlo. Chatár si pýta môj pas (už som vedel, že je dobre), necháva ma vypísať ubytovaciu knihu, v tom šere nevidím tie malé písmenká čísla pasu, tak mu ho podávam, nech sa snaží aj on. Odvedie ma ku skrinkám, podáva mi papuče, ja sa prezúvam a topánky nechávam pri recepcii (trochu s obavami, či si nemecká mládež po pár pivách nebude chcieť zahrať hod topánkami do rokliny). Recepčná (chatárka, čašníčka a možno aj spolumajiteľka v jednej osobe) ma vedie k jednej z budov za hlavnou recepciou a cestou mi vysvetľuje pravidlá: svetlo zhasne o deviatej, ráno sa rozsvieti o 6.30, odvtedy je chata otvorená. Vravím, že by som chcel vyraziť už pred šiestou - odrádza ma, že svitá až 6.30, dovtedy je veľká tma. Mením plán a ona chrlí informácie ďalej: je zakázané chodiť po chate v topánkach, jesť a piť na izbách, jedine na stoloch pred hlavnou budovou, WC a sprcha sú pod schodiskom, tečie iba studená voda, je zakázané fajčiť na izbách - nefajčím, prerušujem ju - dobre robíte, odvetí. Ešte ma upozorňuje na to, že na izbe nesmiem používať ani varič a pýta sa, či mám vlastný spacák. Hovorím, že bohužiaľ nie, ale že mám deku. Ukazuje na skriňu, že ak bude zima, môžem použiť ich deky (došľaka, načo som ťahal tú hotelovú!). Niektoré postele sú už obsadené, pýta sa ma teda, či chcem spať na spodnej posteli alebo na "štoku", pridelí mi posteľ a odíde.
Po osprchovaní v studenej vode (vo veľmi studenej vode, musel som sa dokonca aj pozrieť, či som ešte chlapec) sa vraciam na izbu, prezliekam sa do suchého a teplého (fliska prišla vhod) idem pozrieť pred chatu. Teraz vidím, že to, čo som predtým považoval za mávanie nemcov je máchanie mobilmi vo vzduchu, aby chytili aspoň nejaký signál - zbytočne, obe dostupné siete sú už od Litochora nedostupné. Donesiem si teda z izby ďalší alobal a pozerám, ako sa turisti zabávajú s veľkým čiernym vlčiakom. Nejaký maník zametá priestranstvo pred chatou a pohľadom pod lavicu kontroluje, či mám papuče a či som teda oprávnený jesť v areáli zadarmo. Keď zistí, že mi pridelené papuče svedčia, uspokojí sa a prechádza inde.
Po príchode na izbu je tu už nejaký turista. Pýta sa, či rozumiem nemecky, hovorím, že veľmi, veľmi slabo. On je Grék, býva v Tesalonikách, ale niekoľko rokov pracoval v Nemecku. Ja som mu anglicky hovoril, že som zo Slovenska. Prikyvuje, hovorí, že Já, Šechoslovakia. Naznačujem mu aj rukami, že Šechoslovakia je minulosťou, už sa Šecho and Slovakia rozdelili. Pokyvuje hlavou akoby rozumel, potom vyťahuje ďalší trumf - V šecho sprachen Šecho, and v Slovakii Šecho und Raša. Hovorím, že v Šecho šprachen šecho, v Slovakii slovak a v Raša raša, ale že ja rozumieť trochu aj raša aj šecho. Pokyvuje hlavou, ako že to chápe, tak toho radšej nechávam. Neskôr príde na izbu ďalší maník a zdraví ma "Nazdar". Teším sa, že v tejto grécko-nemeckej komunite konečne prehovorím a niekto ma bude aj rozumieť - tak odzdravím po našom - ale hneď ma schladí - Ich bin Deutch. Gestom oceńujem jeho snahu o naučenie sa cudzej reči a idem spať. Postupne prichádzajú ďalší turisti, ešte chvíľu sa po nemecky bavia a rozprávajú vtipy, najmä ten o tom Turkovi bol dobrý, všetci sa smejú, len mne nepripadá smiešny, pretože som ho už niekoľkokrát počul a som veľmi unavený. Na chvíľu zaspávam, potom ma však budí niečie chrápanie. Občas sa v tme ozve pokus o jeho prerušenie, na chvíľu chrápanie ustane, ale potom začne znova. Posteľ je výborná, matrace čisté, malý vankúš dokonca s čistou návliečkou, čisté deky - len tá ukrutná zima. Ak na chvíľu nadvihnem deku nohou, hneď mi ide umrznúť.

Skala (názov, nie kus šutra)

Ráno sa budíme vo chvíli, keď zasvietilo svetlo. Krátka ranná hygiena, balím deku a vyrážam. V batohu mám opäť všetky veci lebo neviem, či sa nebudem vracať inou cestou. Vo chvíli, keď niektorí ešte iba vstávajú, ja vyrážam k osvetleným vrcholkom Mytikasu a hodiny ukazujú sedem. Prvá časť cesty vedie rovno cez areál chaty hore. Asi po 15 až 30 minútach míňam odbočku k chate SEO, ktorá leží na Planine múz (Muses Plateau). Fotím východ slnka nad Litochorom. Chodník stúpa pomerne strmo do kopca a ja využívam každý kúsok tieňa na oddych. Naľavo odo mňa sa týčia planiny Olympu, v diaľke vidím akési zvieratá. Keďže na chodníku pod Skalou pobiehajú kamzíky, myslím si, že aj na planine sú tie isté zvieratá (neskôr som v ďalekohľade videl, že súto kravy). Pomaly míňam ďalšiu odbočku k chate SEO, ktorá vedie po kamenných poliach popod Mytikas a Stefani. Stojím približne vo výške 2400 mnm, ešte kúsok a som akoby na Kriváni. Vrchol Skaly mám pred sebou a podo mnou na chodníku sa objavuje ďalší turista. Zhora sa mi zdá, že nesmierne smiešne kmitá nožičkami - akoby bežal. Párkrát oddychuje, ale keďže ja niekoľkokrát fotím, pred vrcholom Skaly ma dobieha. Zdravíme sa, je to Grék z chaty, čo robil v Nemecku. Na Skalu dorážama spolu, perfektný výhľad je smerom do vnútrozemia. Smerom k pobrežiu je opar. Fotím Skolio, Skalu, Gréka jeho foťákom (aj on mňa mojím), Mytikas - ten je čoby kameňom dohodil. Grék sa tvári, že nevie kade na Mytikas, Ukazujem mu vyznačenú cestu cez skalnú rozsadlinu, on "objavuje" aj žltý smerovník. Skôr, než sa blíži ďalšia skupina turistov, vyrážame smerom k Mytikasu. Je presne deväť hodín. Ak bol výstup na Skalu od chaty pomerne pohodlný, zostup je pomerne prudky. Odkladám teleskopy, ktoré tu začínajú zavadzať. Cesta je vyznačená červenými značkami (bodky, pásy) nastriekanými na skale. Grék ide vpredu a stále hovorí - toto nie je dobrá cesta, lepšia je tamto. Pohľadom kontrolujem že má pravdu, avšak o kúsok ďalej jeho cesta vyúsťuje na horšom teréne. Ukazujem preto na značku a ideme pomerne bezpečne k Mytikasu. Míňame ďalšiu rozsadlinu, tadeto by som sa nechcel šmýkať dolu. Chodník vedie cik-cak po širokom žľabe, miestami takmer po hrane strmej steny. Prichádzame na jeden z podvrcholov Mytikasu. Chodník pred nami ešte niekoľkokrát míňa úzke veže a hore je Mytikas. Keďže skala je drobivá a miestami na moje topánky až príliš šmykľavá, rozhodujem sa, že už ďalej nejdem. Grék predo mnou je rozhodnutý neísť asi už dávnejšie. On to zdôvodńuje počasím a podmienkami a navrhuje mi, že ma z Prionie vezme do Litochora. Ja si netrúfam nielen pre topánky, ktoré vynikajúco držia na mokrej skale, ale na tomto suťovisku kĺžu ako divé, ale aj pre moju hlúposť, keď som ruksak mohol nechať na Skale. Tu už ruksak nemám kde bezpečne nechať a nechcem riskovať, že by sa nejako skotúlal do rokliny smerom k moru alebo nedajbože na opačnú stranu. Cesta zo Skaly na podvrchol nám trvala približne 45 minút. Cestou dolu stretávame skupinu školákov z Nemecka z chaty, ich vedúci mi hovorí, aby som nechal ruksak a išiel s nimi na vrchol, ale hovorím si, každý má ten svoj Nanga Parbat a ja si nechám Mytikas na neskôr, keď si ho budem môcť vychutnať lepšie. Dnes ma čaká ešte zostup do Prionie a ak náhodou Grék kecá, možno až do Litochora. O jedenástej sme naspäť na Skale, kde stretávame opäť Nemca, ktorý opäť zdraví Nazdar a dodáva, že nie je Čech.

Zostup do Prionie

Zostup k chate je podľa mňa oveľa náročnejší než výstup. Teleskopy dostávajú zabrať, na prudkom šotolinovom chodníku sa šmýka, vídiový hrot však drží spoľahlivo aj na hladkej skale. Grék ukazuje, že je to náročné na kolená, mňa zatiaľ tieto problémy obchádzajú. Približne za hodinu a niečo prichádzame k Refuge A. Grék vraví, že sa ide zbaliť, ja volím radšej pomalý zostup. V najhoršom ho v Prionii počkám. Cesta cez cik-caky pod chatou je hrozná. Slnko dnes pečie naplno, cestou stretávam zásobovanie chaty na koňoch. Na miestach s tieňom oddychujem nielen ja, oddychovali tu aj tie kone a na tom, čo po nich zostalo je plno múch. Trochu lepšie je to po príchode do pásma lesa. Stretávam čoraz viac turistov idúcich smerom hore. Asi pol hodinu pred Prioniou stretávam školský zájazd. Najskôr zopár mladých (hovoria po maďarsky), potom učiteľka a ďalšia skupinka. Po mojom pozdrave Helooo učiteľka kričí niečo za seba a zo skupinky za ňou sa ma nesmelo anglicky pýtajú, ako ďaleko je to ešte na samý vrch. Chvíľu si neveriaco prehliadam tie tenisky, cvičky, poltopánky, tričká bez rukávov a blúzky a potom hovorím - asi 2 až 3 hodiny po chatu a na vrch plus ďalšie 3 hodiny. Dievčatá to tlmočia do maďarčíny, načo učiteľka vyvalí oči a rýchlo volá na prvú skupinu, aby sa vrátili (asi). O niečo nižšie stretávam druhú časť maďarského výletu a naša konverzácia je presne taká istá.
Nad Prioniou ma zrádzajú aj ponožky a preto poslednú časť idem pomaly a iba čakám, kedy ma Grék dohoní. Prídem až do Prionie približne o druhej hodine, otváram NZ (nedotknuteľné zásoby - Lunchmeat), zapíjam vodou a oddychujem. Vracia sa maďarský výlet, obsadzujú WC, sadajú do luxusného autobusu zn. Mercedes a odchádzajú. Grék prichádza až pred treťou, sťahuje plachtu z auta a vezie ma pomaly do Litochora. Aj na ňom je vidieť, že má ťažké nohy. Do Litochora dorážame okolo trištvrte na štyri. Vysadzuje ma na námestí, kde som vystupoval z autobusu. Poprajeme si šťastnú cestu a ja sa pýtam domorodcov, kde je autobusová zastávka. Rovno dolu, oproti policajnej stanici. Aspoň sa mi tak zdalo, bolo to totiž v gréčtine. Ale bolo to tak. Malý obchodík slúžil ako výdajńa cestovných lístkov, autobus mi odchádzal 15.50 a lístok stál 1,6 Eura, presne ako pri ceste sem.

Návrat strateného...

Prišiel autobus, vystúpil spriavodca, otvoril batožinový priestor, dal som tam batoh, nastúpil som a už sme frčali do Katerini. Na autobusovej stanici v Katerini bol v informáciách iba zamračený Grék, ktorý nerozumel ani slovensky, ani anglicky. Tak mu hovorím medzinárodne - Korinos, hotel Denis. Porozumel a dal mi lístok do Korinosu. Len ja som mal z neho taký divný pocit, ani som nevedel prečo. Tak som nahodil mobil a napísal polovičke, že o piatej mi ide autobus, že do dvadsať minút som na hoteli - možno. Prišiel autobus a ja som sa pre istotu opýtal vodiča, či ide do Korinosu. Skontroloval lístok, začal niečo vykrikovať, obehol s ním asi troch vodičov, ktorí mali na busoch ceduľku Korinos, išiel s ním až na informácie, kde som lístok kupoval a vykrikoval, že ide iba do Korinosu, že ja chcem do Paralia-Korinosu. Zamračený Grék iba pokrčil ramenom a vodič mi povedal, že ma vezme iba do Korinosu, že odtiaľ je to iba kúsok k hotelu Denis. Súhlasil som teda (čo mi iné zostávalo) a on ma blbec vysadil na námestí. Odtiaľ som šlapal pešo smerom ku kempingu, zatiaľ čo on obišiel Korinos a vracal sa oproti mne. Mohol ma vysadiť minimálne o pol kilometra bližšie k hotelu.
Cesta z Korinosu k hotelu mi trvala asi 20 až 25 minút a tak som sa do večere stačil osprchovať, doplniť hladinu piva na prijateľnú úroveň a stihol som aj večeru.

Niekoľko rád na záver:

1. Neobchádzajte cestu z Litochora do Prionie cez kańon. Odporúčam navštíviť aj kláštor pod Prioniou. Ak však chcete vystúpiť až na olympské štíty, je potrebné naplánovať výstup na dva, ešte lepšie na tri dni (výstup po Refuge A, prehliadka štítov a návrat na chatu, zostup z chaty - prípadne prechod do Litochora inou trasou).
2. Na výstup sa vyberte iba s tým najpotrebnejším: voda, palice, šilt proti slnku, okuliare, no a pár drobností, bez ktorých sa nezaobídete, napr foťák, kamera, ďalekohľad - podľa vlastného uváženia.
3. Ubytovanie na chate stojí 10 Eur na osobu a noc, členovia horských spolkov majú zľavu. Na ubytovanie si nezabudnite pas (a preukaz spolku - ak ním ste), prípadne odporúčam telefonicky rezervovať si miesto. Telefón na chate funguje (signál na mobil však nie), čísla na chatu sú uvedené na internete. Chata sa nazýva Refuge A, Olympiakos A, Spilios Agapitos alebo Zolotas.
4. Na chate je všetko potrebné na prežitie k dispozícii - tečúca pitná voda, WC, sprcha (tzv. ľadové osvieženie čo trvá a trvá...), posteľ, podhlavnica, deky na spanie, niečo na jedenie i pitie (myslím, že uterák tam nebol).
5. Najlepší čas na výstup je hneď ráno, slnko ešte tak nepečie.
6. Nezabudnite na čo najlepšie obutie - cesta sa síce dá absolvovať aj v teniskách, ale rozhodne to neodporúčam - krívajúci turisti to dokazovali, k tomu aspoň jedny turistické ponožky na prezutie. Ak máte miesto v kufri,pribalte si aj teleskopické palice (aspoň jednu), konáre na vrchu nie sú a u nás som videl teleskopy už od 500 Sk.
7. Nepodceňte výstup a zostup ako ja. Až do hotela som sa pohyboval ako pierko - ani batoh som necítil. Ďalšie tri dni som necítil nohy - veď to poznáte. Svalovica ako hrom. Ja som po tých hotelových schodoch chodil ako s protézami... :)))

ATÉNY

Celodený organizovaný výlet za 35 Euro plus vstup na Akropolu 12 Eur.
Odchod na výlet vo veľmi neskorých nočných hodinách - v našom prípade o 23.45 spred hotela. Keďže autobus bral ľudí už v Makrygialose, pre nás prišiel až po polnoci, aj to nás cestou zabudol vyzdvihnúť a tak sa po nás vracal. V Paralii pristúpili ďalší záujemcovia a na Olympskej Riviére poslední. To nás v autobuse privítala aj naša sprievodkyňa Silvia, vysvetlila nám približný plán cesty a popriala dobrú noc až po najbližšiu prestávku v Lamii. Tu sme zastavili pri nejakom motoreste, kde sa dalo najesť, použiť miestne WC a tu aj vyzbierala 12 Eur na lístok na Akropolu. Potom sme nastúpili do autobusu a až na jednu veľmi krátku prestávku pred Aténami sme približne po šiestej hodine dorazili do Atén. Silvia nás zobudila, zaželala dobré ráno a začala nás častovať množstvom informácií o Aténach, prístave Pireus (do ktorého sme mierili), histórii a podobne. Prešli sme aj s autobusom do brány neviemužkoľko, kde sme mohli vidieť trajekt na niektorý grécky ostrov, a s autobusom sme zase vyšli von. Zastavili sme sa nad malým prístavom Mikrolimano (resp. Tourkolimano), kde sme mohli fotiť prebúdzajúci sa Saronský záliv. Výhľad nič moc, pretože na jednu stranu bol vysoký plot, druhá strana síce otvorená, avšak pohľad skôr na mesto a jeden z Olympijskych štadiónov. Autobusom sme pokračovali cez Atény, pozreli sme si budovu parlamentu, kde sme mali náš výlet neskôr zakončiť a zastavili sme sa pri Štadióne. Krátka zastávka na fotenie, krátky výklad o tom, ako sa tu odohrávali prvé novodobé olympijske hry a už sme pokračovali cestou pod Akropolu.

Akropola

Silvia nás upozornila, čo sa smie a čo nesmie na Akropole, že ona o ôsmej kúpi lístky a spolu pôjdeme hore. Po otvorení nás ešte predbehla skupina Rusov, čo pod vedením malého čierneho exota oblečeného do bielych nohavíc a bielej košele skandovala čosi o tom, ako sa tešia na Akropolu (úžasné, ani ja, odchovanec pionierskeho oddielu a neskôr SZM som niečo také organizované nezažil). Prevzal nás nejaký Grék s knihou o Akropole, ktorú držal ustavične nad hlavou a ktorého naša Silvia okrem pár viet na úvod ani nepustila k slovu. Zastavili sme sa nad Odeonom a prezreli si aj časť Atén, potom sme sa presunuli k Propylaei, čo je vlastne vstupná brána na samotnú Akropolu. Prepáčte, že som si nezapamätal všetky tie fakty a názvy, ktorými nás Silvia kŕmila, viem len, že táto brána bola vystavaná podľa vzoru ľudskej ruky, na ľavej strane sa nachádza Pinakotéka a na ľavej Chalotéka. Celá Propylaea bola zahalená do lešenia a množstvo pamiatok, na ktoré upozorňovali informačné tabule, sa tu nenachádzalo. My sme pokračovali rovno k Parthenonu, čo je vlastne najznámejšia stavba v Aténach. Od turistov ju oddeľuje tenké oceľové lanko, za ktoré nikto nesmie, o čo sa starajú strážcovia pamiatok vyzbrojení minimálne píšťalkou a vysielačkou. Ich bdelé oko dohliada na všetkých a všade a čas od času sa ozve hvizd píšťalky - nevstupovať!, nebrať kamienok, čo ak je náhodou vzácny!, nepokladajte tú mapu na mramorový stĺp, mohla by nám ho poškodiť!, nefotografujte vnútri s bleskom!, nefotografujte exponáty s inými osobami, mohli by na nich spoznať svojich predkov! Zmysel niektorých zákazov chápem, význam iných mi uniká - aj keď sa dá pochopiť, že ak si každý turista vezme na pamiatku čo len malý kamienok, denne by tu museli vyviezť výťahom a vysypať niekoľko ton kamenia. Alebo ak sa dotknete mramoru, zanecháte na ňom mastné otlačky, ktoré môžu narúšať jeho štruktúru a z mramoru sa tak znovu stane sadra. Fotografovanie s bleskom dokážem prežiť, veď aj v našich jaskyniach je fotenie s bleskom len pre vyvolených (resp. za poriadny poplatok). Záhadou pre mňa zostáva fotenie exponátov s osobami. Samotný exponát môžete odfotiť koľkokrát chcete. Zľava, sprava, zdola, zhora, možno aj odzadu - len čo vám však vbehne niekto do cesty, už je pri vás baba s píšťalkou a snaží sa vám prekaziť fotenie - aj za cenu zakrytia objektívu. Najlepší zážitok som mal v Múzeu na Akropole, kde mladá dlhovlasá dievčina fotila vyslovene od pása. Blesk, blesk, blesk... a baba kričala "no flash, no hlash", dievšina zase blesk, blesk - "no flash, no flash". Baba sa k nej rozbehla - a zrazu si nepríčetne začala tĺcť oboma rukami po ušiach. Nikto nechápal, až kým sa dievčina neotočila. Na očiach tmavé okuliare, v ušiach walkman a s takým šesťstokorunovým fotoaparátom fotila ako odušu (hneď mi to pripomenulo ten vtip - ide blondýna s walkmanom a zrazu stuhne. Okoloidúcim je to divné, pretočia teda pásku trochu naspäť a tam sa ozve: ľavá, pravá, ľavá...:)).
Od Parthenonu sme teda pokračovali k múzeu, ale najskôr sme sa zastavili pri Erechtheione s jeho sochami. Po prehliadke múzea zostalo ešte trochu voľného času na prehliadku areálu a potom sme sa museli ponáhľať pred vchod do areálu, kde sme mali stretnutie. Mali sme šťastie, že sme išli tak skoro, pretože cestou von sme stretávali veľké skupiny návštevníkov. Pred vchodom si nás Silvia spočítala a išli sme pozrieť na Agoru.
Agora, to je vlastne parlament pod holým nebom. Tu sa schádzali slobodní občania a prerokovávali dôležité veci. Dnes je to miesto, kde sa vála niekoľko stĺpov a je tu mnoho zbúraných, ale aj niekoľko opravených stavieb. Medzi najzaujímavejšie patrí Stoa of Attalos a Theseion, akási zmenšenina Parthenonu.
Z Agory sme pokračovali okolo Rímskej agory a Veže vetrov, okolo Hadriánovej knižnice cez Plaku na Metropolitné námestie, k starému a novému Metropolitnému kostolu. Tu sme dostali približne trištvrte hodinu na nákupy. Štvrť Plaka je jednoznačne turistické centrum zábavy a nákupov. Úzke uličky prerobené na obchodíky. Zlato, dresy, suveníry, topánky, obchody s tretkami z OH a stále dookola. Kto má rád nakupovanie a obzeranie, ten si príde na svoje.

Syntagmos

Z Metropolitného námestia sme pred jednou hodinou poobede prešli na námestie Syntagmatos, kde sa nachádza budova Parlamentu a kde Euzonovia vykonávajú čestnú stráž. Cestou sme stihli prejsť cez podchod metra, kde sú vystavené veci, odokryté pri kopaní stanice. Jedna hodina bola vybraná preto, že sa koná výmena stráží. Podobne ako vojaci u nás, len ich uniforma pripomína kroj a ich "parádny" krok je vzdialený od nášho "dupotania".
Po skončení šou prišiel náš autobus a my sme sa vybrali smerom na diaľnicu do Thessaloník.

Thermopyly

Predposledná zastávka bola pri mieste nazývanom Thermopyly, kde spartský král Leonidas vzdoroval perzskému kráľovi proti obrovskej presile. Posledná oficiálna zastávka bola o niekoľko kilometrov ďalej v motoreste, kde bola možnosť nielen vyprázdniť, ale najmä doplniť všetko to, o čo sme v Aténach prišli. Do hotela sme sa dostali okolo 21.00 hodiny a naozaj nás čakala večera (komplet, vrátane polievky a ovocia).

Rady na záver:

1. V autobuse sa dosť zle spí, ak je chladnejšie, je potrebné si vziať niečo na seba.
2. Na Akropolu nie je dovolené brať so sebou väčšiu batožinu, jedlo, pitie (farebné malinovky). Ak máte väčšie príručné tašky, môžete ich nechať buď v autobuse (uvidíte ich až po 13. hodine), alebo ich môžete nechať v úschovni pred vstupom na Akropolu. Ak neviete, či vám povolia vziať váš batoh hore, skúste sa opýtať biletárov pri vstupe. Rozumejú aj posunkovej reči! Môžete si vziať a piť čistú vodu (minerálku).
3. WC je pri vchode do Akropoly, v Agore a v kaviarničkách na Plake.
4. S Euzonmi sa môžete fotografovať, v najhoršom vás bude vyháňať dôstojník, čo ich kontroluje - ale aj ten to robí nenásilne.
5. Lístok na Akropolu nevyhadzujte, platí aj do ďalších častí (Agora, Rímska Agora, Odeon atď.).
6. Najlepší čas na návštevu Akropole je hneď o ôsmej po otvorení. Najlepší čas na fotografovanie je však neskôr, pretože slnko vychádza spoza Parthenonu. Už ráno je vidieť šedivý smog nad Aténami, ktorý vám znemožňuje výhľad a kazí fotografie.
Ostatné výlety ponúkané cestovkou som neabsolvoval. Patrí medzi ne výlet na Skiathos za 35 Eur, výlet na Meteory (ten som už v minulosti absolvoval - pozri Nei Pori 1995), Jeep Safari, Grécka noc, Dion-Olymp, Thessaloniki, Waterland, a Pirátska plavba - Peiratiko. Popis všetkých výletov je v angličtine na stránkach partnerskej CK - www.siriostravel.gr

CENY V KORINOSE, PARALII

Pivo plech 0,5 l = 0,45 - 0,65 Eura
Pivo 0,5 l na hoteli = 1,8 Eura (Mythos, Amstel, Heineken)
Slnečník na pláži s 2 lehátkami - za drink (1 pivo = 3 Eurá)
Chlieb v obchode (svetlý alebo tmavý) = 0,6 Eura
Gyros = 1,3 Eura a vyššie
Obed = od 2 až 4 Eur vyššie
Víno červené suché Belle Helene 2 l = 3 Eurá
Víno biele suché Belle Helene 2 l = 2,9 Eura
Metaxa 0,7 l 3* = 7 Eur a vyššie
melón 1 kg = 0,13 Eura
Biela Retsina 0,5 litra na hoteli = 2,6 Eura
Striebro (náhrdelníky) = od 5 - 7 Eur vyššie
Požičanie bicykla - 6 Eur na deń
Požičanie skútra od 18 - 23 Eur na deń
Požičanie auta od 55 Eur na deň + záloha 150 Eur (tu je veľká zmena oproti informáciám z internetu z www.siriostravel.gr, kde je uvedené najlacnejšie auto cca 23 Eur!)
Poznámka: Ceny v marketoch v Paralii, v Katerini budú ešte nižšie, hlavne v supermarketoch Carefour, Lidl a podobne.
AUTOBUSY Z KATERINI (údaj zo septembra 2004, treba overiť, či nebudú platiť nové cestovné poriadky!)
Smer Thessaloniki: 5.15, 5.40, 6.30, ... 9.00, 9.30, 10.00a ďalej každú polhodinu.
Z Thessaloník: ...13.15 a približne každú polhodinu až do 20.45
Do Atén: 9.30, 15.00, 24.00
Z Atén: 9.45, 15.00, 22.00
Do Litochora: 5.45, 6.40, 7.45, 8.20, 9.20, 10.20, 11.20, 12.20, 13.20, 14.20.... /cena 1,6 Eura/
Z Litochora: 12.50, 13.50 ... až do 21.50
Do Leptokarie, Platamonasu, Nei Pori: 7.45, 9.40, 10.40, 11.40, ...
Z Nei Pori: ... 12.45, 13.45, 15.00, 15.45, 17.45, 20.20
Pozn: Spriatočný lístok (return ticket) je vždy lacnejší, ale platí iba v ten istý deň.

INFORMÁCIE, KTORÉ SOM POZBIERAL Z NETU PRED CESTOU

http://www.poa.gr/gps.htm - WPT a PLT z Grécka
    http://www.beachreport.gr
http://moon.valek.net - mapa Olympu
    http://www.confluence.org/confluence.php
    http://www.gogreece.com/travel_leisure/things.html
    http://www.swopnet.com/waypoints/gps/greece1.html
    http://www.greecetravel.com/
    http://www.greecetravel.com/macedonia/
    http://www.travel-info.gr/Travel/Maps/Map_Macedonia.htm
    http://www.hit360.com/english/
    http://www.peakbagging.com/routes/olympus.txt
http://www.calle.com/world/gr/16/korinos.html -
    http://www.in-greece.de/ziele/ort.php4
http://www.peakware.com/wsl/logs/olympus2.htm
http://www.oreivatein.com/page/mountains/e_mounts.htm
    http://www.pieria-tourism.gr/de/2/2.1/2.1.2/
    http://www.griechenland4you.de/nordgriechenland_2003.htm
    http://dim-karits.pie.sch.gr/olympus.htm
    http://www.marvin.cz/cesty/recko.html
http://cestovanie.szm.sk/sluzby/forum/read.php - diskusné fórum
http://www.elsinga.net/gps/garmin-maps.html
    http://kornel-1.webpark.pl/katdio.htm
    http://www.leros.me.uk/mainen.html

INFORMÁCIE Z   23. 8. 2005

Minulý týždeň som sa vrátil z dovolenky v Grécku. Strávil som ju v hoteli Denis, v Korinose a údaje som pred cestou čerpal aj z vašej webovej stránky. Kedže sa od vlani pár vecí zmenilo, posielam vám svoje postrehy, z dovolenky... ak chcete, tak ich dajte na svoju stránku, ako najnovšie info o situácii.
1. Hotel - k Vašim informáciám by som doplnil, že bufetové stoly s raňajkami boli celkom slušné, okrem toho, čo ste spomínali, bolo na raňajky aj ovocie - broskyňa, nektarinka, alebo nakrájaný melón a aj nejaké miestne špeciality, napr. solené ryby, alebo pečené plnené paradajky. Večera sa podávala na normálnych tanieroch, podľa môjho názoru tá dávka bola na večeru celkom dostačujúca.
Cestovky označujú hotel za tichý, to však nie je pravda, leží priamo pri veľmi frekventovanej ceste a hlavne cez víkend tam bola obrovská premávka celú noc, vrátane množstva motoriek, takže bol problém spať pri otvorenom okne - keď sa zavrelo, bolo zase v izbe horúco. Ďalším strašiakom boli komáre, je ich tam plno, takže treba nejaký repelent, buď z domu, alebo si kúpiť tam.
2. Stredisko - zdá sa, že potulných psov úspešne zlikvidovali, lebo sa len sem tam nejaký objavil na pláži, pri pešej ceste do Paralie sme nestretli ani jedného. V stredisku nie je po večeri absolútne, čo robiť, kto chce žiť, musí niekam vypadnúť. Obchodík je naďalej zle zásobený a nehorázne predražený, takže na nákupy treba skočiť do Paralie, alebo do Katerini. Ináč divím sa majiteľke toho obchodu, keby tam urobila seriózny obchod so širokým sortimentom a nižšími cenami, tak by určite mala oveľa vyšší zisk. Autobus do Katerini chodil každý deň od cca 8 20, každú hodinu, lístok stál 1,2 E. Autobus do Paralie len po 17.00, lístok stál 1 E. Naše stredisko je označené ako Korinos Beach. Odporúčam zájsť do Katerini v sobotu doobeda, koná sa tam trh a to hned vedľa autobusovej stanice. Koná sa aj v stredu, ale na opačnom konci mesta. Trh bol naozaj pastvou pre oči, od rýb a morských potvor, cez zeleninu a nádherné ovocie (napr. aj čerstvé figy) až po "blšákový" tovar, tam bolo naozaj všetko. Je ale fakt, že väčšina turistov prichádza do Denisu v piatok a zrejme sa im nebude chcieť už v sobotu niekam ísť - mne sa chcelo a neľutujem.
Na pláži sa nezmenilo nič, tej morskej trávy je tam dosť, more však bolo čisté, od úplne pokojného až po dvojmetrové vlny. Pre jeho plytkosť sa však dalo šantiť vo vode aj vtedy. Práve tie vlny však priniesli so sebou Vami spomínané modré medúzy, takže bolo treba dávať si dobrý pozor - vraj sú naozaj dosť nebezpečne žahavé.
3. Výlety - bol som na dvoch - Atény a Meteory. K Aténam len jednu poznámku - návrat bol posunutý oproti Vášmu výletu až na 14.00. Zrejme zistili, že predtým to bolo časovo príliš husté. Ináč sa nezmenilo nič.
Viac napíšem o výlete na Meteory, ktorému ste sa venovali len veľmi stručne. Odchod bol spred hotela o 6.00, cestou sme ešte zbierali turistov z Paralie a Olympic beach. Sprievodkyňa Silvia, tá istá ako do Atén, nám poskytovala fundované informácie o zaujímavostiach s ktorými sme sa cestou stretli a o významnejších mestách, ktorými sme prechádzali. Zhruba po hodine cesty bola zastávka v údolí Temby, pri kaplnke Sv. Paraskievy, patrónky nevidiacich. Samotné údolie je veľmi fotogenické, tvorené úzkym kaňonom, ktorého steny sa dvíhajú do výšky niekoľko sto metrov. Kaplnka je vytesaná v skale nad riekou a je to známe pútnické miesto. Potom sme už pokračovali až do mestečka Kalambaka, ktoré je vstupnou bránou do oblasti Meteor. Tam bola asi polhodinová zastávka v manufaktúre, ktorá sa zaoberá zhotovovaním umeleckých predmetov v byzantskom štýle, ako sú ikony, sošky, keramické a hrnčiarske výrobky, kovotepecké výrobky, koža a textil. Dajú sa tu kúpiť naozaj pekné suveníry. Nasledoval presun po hororovej ceste (uzučké serpentíny bez zvodidiel) ku samotným kláštorom. Ešte bola asi 10 minútová prestávka pri jednom brale, na ktoré bol prístup z parkoviska a z ktorého sa dalo fotiť celé údolie. Potom nás už autobus vyložil pri najväčšom kláštore nazvanom Veľká meteora (meteora znamená po grécky "vznášajúci sa medzi zemou a nebom" a tento názov sa neskôr ujal pre celú oblasť), alebo Metamorphosis (Premenenia) a odišiel parkovať pár sto metrov nižšie. Vstupné do kláštora bolo 2 E, išli sme tam hromadne s tým, že prvú časť prehliadky sme absolvovali spolu so sprievodkyňou a jej výkladom a potom sme mali asi 1,5 hod. voľno sa prehliadku kláštora a prípadnú návštevu vedľajšieho kláštora Varlaam. Hneď chcem upozorniť, že na prehliadku oboch kláštorov je tento čas príliš krátky. Sprievodkyňa tvrdila, že zo siedmich zachovaných kláštorov sú prístupné len tieto dva, ale pri spiatočnej ceste sme videli turistov aj v ostatných kláštoroch. Tak neviem, možno tým myslela, že len v tých dvoch je zriadené múzeum. V celom kláštore bolo fotenie povolené, okrem malého, ale pekného múzea, kde na to dohliadal jeden veľmi nepríjemný dedko. Ten krikom hneď upozorňoval každého, kto sa len dotkol fotoaparátu a videl som na vlastné oči ako otvoril aparát turistovi, ktorý si nejako nevšimol jeho upozornenia a fotil. Nuž je to určite nepríjemné prísť takto povedzme o desiatky pekných záberov. Len som zvedavý, čo by robil s digitálnym fotoaparátom, ale možno by bol schopný vybrať celú pamäťovú kartu.
Po prehliadke sme sa vracali cez rázovitú dedinku Kastraki, cestou sme videli aj ostatné zachovalé kláštory a zvyšky mnohých zaniknutých. Medzi Kastraki a Kalambakou bola zastávka v miestnom motoreste, kde sa dalo najesť a napiť za celkom prijateľné ceny.
Návrat do hotela bol okolo 17.00.
Rady na záver:
1. Ak niekto chce suvenír, tak sa ho najlepšie oplatí kúpiť v tom spomínanom byzantskom work shope. Hore pri kláštoroch je síce pár stánkov a niečo sa predáva aj v múzeu v kláštore, ale sortiment je oveľa užší a ceny vyššie ako dole.
2. Vstup do kláštora je povolený len v oblečení: dámy zahalené ramená a sukňa, páni zahalené ramená a dlhé nohavice. Pri vstupe síce požičiavajú požadované súčasti odevu, ale najlepšie je mať so sebou svoje, pretože ak je veľa turistov, tak treba za oblečením čakať. My sme tak čakali dobrú štvrťhodinu, kým sa jednému pánovi z našej výpravy ušli dlhé gate.
3. S tým fotením naozaj pozor, dedo bol skutočne protivný a nekompromisný.
4. WC (šlapátkové) bolo hore v kláštore, aj keď ženy musia rátať s vystátím si dosť dlhého radu.
Toľko moje poznatky z tohtoročnej dovolenky v Korinose. Možno poslúžia ďalším návštevníkom tejto oblasti, tak ako vaše informácie poslúžili mne.
Domanik    historik@zoznam.sk